Malý domček ukrytý v tmavom lese na konci sveta. Les na konci sveta? Keby len to. Je tu cítiť aj morský vzduch. Áno, je tu niekde poblíž aj more. Dokonca, niektorí počuli, že tu vietor z času na čas priveje púštny piesok. A tak bez mála až možno na pár jedincov má pocit na tomto mieste ako keby sa tu zastavil priestor a čas. Všetko sa tu zdá byť tak blízke, tak vzácne.
Omylom som neopísal domček. Ten je taký zvláštny, ako vlastne aj človek, ktorý prišiel až sem k tomuto miestu. Občas sa ľuďom zdá, že toto miesto si tvorí človek sám. Nie je to len zdanie, i keď občas aj to klame. A tak si tvoríme priestor a čas. Utvárame dejiny.
Kuchynka je malá, ladená do príjemných farieb. Na stolíku je položená miska s čerstvým ovocím, ktoré nedávno dopestovali svetoví vedci v urýchľovači za niekoľko sekúnd! Nádhera! Fantastický výsledok! Nejaký pupkáč sa vyparuje ležiac na pláži a zo svojho mobilného telefónu si kontroluje drobné na konte v švajčiarskej banke. Aký krásny obraz misky s ovocím. Moderné chladné farby kuchyne pripomínajú severskú divokú prírodu. A moje dojmy z tohto opisu sú čím ďalej tým reálnejšie. Kuchynská linka je tmavá, čierna. Radosť variť! Pocity v konzerve! Prechádzam do druhej izby s nádychom sviežeho vzduchu, ktorý ku mne vanie cez otvorené okná v obývačke. Je krásna. Kožená sedačka. Super podlaha. Perfektný výhľad a prepojenie z terasou. Cítime sa zrazu tak inak. Akoby hodnota toho, čo nám nepatrí nám bola bližšia ako to, čo máme a je nám prirodzene dané. To nám akosi uteká pomedzi prsty a my sa strácame v spálni. Úžasná posteľ za niekoľko tisíc. Napokon, veď to nie je až tak podstatné. Sme v snehovej krajine. Dokonca tu aj mrzne, ale podlahové kúrenie roztopí naše stuhnuté srdcia a bude lepšie. A tak sa usádzame do bublinkového raja vo vani s vírivkou. Blažený pocit dostávajú naše telá. Už aj zabúdame na to, prečo sme sem vlastne prišli. Taká dlhá cesta a toľko zbytočností nám zahltilo našu myseľ. Našťastie je to lepšie, pretože sme sa zašili v pracovni. Sme tak ďaleko, no napriek tomu ju tu máme. V domčeku na konci sveta je skrátka všetko! Nechcete sa pridať? Možno aj Vaše myšlienky sú pestré ak nie pestrejšie ako tieto, opísané v riadkoch vyššie.
Vychádzame von z domčeka. Zrazu som sám. Bezduchý, zvláštny pocit ma obopína. Osamelosť mi stojí niekde naproti. Odsúdený materializmus? Nie, o to predsa až tak v živote nejde. Hm, tak potom čo? Detská izba? Hm, no tú som tam veru nenašiel. Žeby vlastné ego? Ego? Čo má ego spoločné s tým, aký je domček na konci sveta? To asi nie. Tak to bude dnešnou dobou. Čože? A čo má už len tá spoločné s mojou vlastnou neschopnosťou vidieť život inak? Prechádzajúci muž sa vydal cestičkou smerom k okraju pobrežia, ktoré sa týči za domčekom. Pozerá do diaľav. Áno, pozerá presne tam, na koniec morí.
Niekde na úpätí hory stále stojí muž a žena. Je po daždi. Svieti už slnko alebo nebodaj stavajú ďalší domček?
